Tak
dlho som čakala na Tvoje riadky. Ďakujem.
Pozriem na
kartu, „Bože môj“, veď Ty si zase za
„múrmi kláštora“.
A ešte veľmi ďaleko. Prečo?
Čo si dostal 5- ťku?
Veď ty si môj najmúdrejší z mojich
detí. Plačem
aj ja,Ty Šavol neplač.Ja budem aj za Teba.
Teba ešte čaká všeličo.Aj dobré, aj zlé.Ty
si ešte mladý a silný. Ja už mám spočítané dni,
mesiace?
To vie len On. Môj Pán.
Musela Ťa duša veľmi
bolieť,
keď si mi písal, chlapče.
Tak som sa modlila aj
ja. Pane Bože, pomôž. Už dosť. Ja už nevládzem. Mala
som pred očami moje štyri hladné deti. Bola vojna.
Otca nebolo.
Ja som bola tá posledná. Nikto sa ma na
nič nepýtal.
Či som hladná, čo ma bolí. Prežijeme?
Áno. Ale ako? Koľko krát som
zišlaz cesty
a
hľadala chodníček.
Boh ma našiel.
Vždy keď bolo treba.
A pomohol.
Môj ubolený chlapček.
Ty vieš, že Ťa ľúbim.
Ako stará, jednoduchá
mama.
Veď Boh odpúšťa
každému, kto na jeho dvere
zaklope.
Tvoja knižočka prekrásna
„keď Boha volám po
mene“,
možno Ťa nepočul.
Zavolaj hlasnejšie.
Pozdravuje a bozkáva
Tvoje ubolené ruky a dušu,
Tvoja mama Kolníková.