Môj Šavol!
(aspoň trošíčku)

Tak dlho som čakala na Tvoje riadky. Ďakujem.
Pozriem na kartu, „Bože môj“, veď Ty si zase za
„múrmi kláštora“. A ešte veľmi ďaleko. Prečo?
Čo si dostal 5- ťku? Veď ty si môj najmúdrejší z mojich
detí. Plačem aj ja,Ty Šavol neplač.Ja budem aj za Teba. Teba ešte čaká všeličo.Aj dobré, aj zlé.Ty si ešte mladý a silný. Ja už mám spočítané dni, mesiace?
To vie len On. Môj Pán. Musela Ťa duša veľmi bolieť,
keď si mi písal, chlapče. Tak som sa modlila aj ja. Pane Bože, pomôž. Už dosť. Ja už nevládzem. Mala som pred očami moje štyri hladné deti. Bola vojna. Otca nebolo.
Ja som bola tá posledná. Nikto sa ma na nič nepýtal.
Či som hladná, čo ma bolí. Prežijeme?
Áno. Ale ako? Koľko krát som zišlaz cesty a
hľadala chodníček. Boh ma našiel.
Vždy keď bolo treba. A pomohol.
Môj ubolený chlapček. Ty vieš, že Ťa ľúbim.
Ako stará, jednoduchá mama. Veď Boh odpúšťa
každému, kto na jeho dvere zaklope.
Tvoja knižočka prekrásna „keď Boha volám po mene“,
možno Ťa nepočul. Zavolaj hlasnejšie.
Pozdravuje a bozkáva
           Tvoje ubolené ruky a dušu,
                           Tvoja mama Kolníková.
 
                                                                                    

2008  © brat Šavol. design Gleb Chesnokov